Neurol. praxi. 2009;10(2):80-82
Suicídium je fatálnym aktom ultraextrémneho úsudku, rozhodnutia a konania. Javí sa ako deštrukčný antipól pudu sebazáchovy alebo
desivá sebapoprava jedinca v roli sudcu, obhajcu a kata. Kauzálne a empiricky býva najčastejšie u depresívnej poruchy, schizofrénie,
dekompenzovaných abúzov, stavov po miešnej traume, sclerosis multiplex, Parkinsonovej a Huntingtonovej chorobe, epilepsii. Nevyskytuje
sa v animálnej ríši. Niet systémovej prevencie. Početné, ale nekonkluzívne nálezy (zväčša post mortem) usvedčujú zo spoluúčasti
na suicidiálnom chovaní a konaní neurotrasmitery (serotonín, dopamin, GABA a i.), resp. ďalšie substancie v krvi, likvore, tkanive a moči.
Niet evidentného dôkazu genetickej deviácie. Nepoznáme suicidiálne markery. Suicídium predstavuje mimoriadne závažný sociologicko-
medicínsky problém s vágnou prevenciou, ktorý sa radí celosvetovo k 5 najčastejším príčinam smrti.
Suicide is a fatal act of ultra-extreme judgement, determination, and conduct. It appears as a destructive antipole of the instinct
of self-preservation or as a terrifying self-execution of an individual being one‘s own judge, advocate, and executioner. In causal and
empirical terms, it most commonly occurs with a depressive disorder, schizophrenia, decompensated abuse, conditions following spinal
cord trauma, multiple sclerosis, Parkinson‘s disease, Huntington‘s disease, and epilepsy. It does not occur among animals. There is
no systemic prevention. Numerous but inconclusive findings (mostly post mortem) indicate that neurotransmitters (serotonin, dopamine,
GABA, etc.) and/or other substances in the blood, cerebrospinal fluid, tissue, and urine are involved in suicidal behaviour and action.
There is no clear evidence of a genetic deviation. No suicidal markers have been established. Suicide represents an extremely serious
sociological-medical problem with poor prevention and is among the five leading causes of death.
Zveřejněno: 1. květen 2009 Zobrazit citaci